Neskôr sa mi začali prirodzene zverovať so svojimi obavami, starosťami a trápeniami. Moje kamarátky si čítali v časopisoch o móde, ja som si čítala psychologické poradne (a módu). Nekonečne ma fascinovala ľudská duša a túžila som jej porozumieť. A samozrejme, túžila som porozumieť sebe. Snívala som o štúdiu psychológie, ale strach mi nedovolil ani si podať prihlášku. Nakoniec som sa rozhodla vyštudovať andragogiku – rozvoj ľudí a vzdelávanie dospelých, čo nebolo až tak ďaleko od môjho sna. Moje zanietenie pre psychológiu však pretrvávalo, a tak som sa po škole prihlásila na päťročný psychoterapeutický výcvik v Prahe. 

Výcvik som však po dvoch rokoch opustila. Bolo to veľmi náročné obdobie, život sa mi otočil niekoľkokrát hore nohami. A ja som to nezvládala. Blúdila som profesijne aj ľudsky. Rozchody, tragédie, trápenia, nové profesie. Topila som sa sama v sebe. Chýbalo mi nasmerovanie, nemala som víziu. Akosi som sa nevedela poriadne stotožniť s ničím, čo mi do života prichádzalo a stále som dúfala, že to niekto za mňa vyrieši. Že ma niekto „objaví“ a dá mi smer. Nefungovali mi poriadne vzťahy, ani práca. A keď som mala pocit, že horšie to už nebude, bola som postavená pred najväčšiu výzvu. Nečakanú smrť môjho životného partnera. Mala som vtedy 31 rokov. To bol začiatok mojej cesty k “uzdraveniu” a pátraniu po tom, kto vlastne som a čo sa mi to v živote deje.