Sedíš nad tým už tretí deň.
→ Vieš, že by si mala poslať ten mail.
→ Ozvať sa klientovi.
→ Dokončiť projekt.
→ Ísť spať skôr.
→ Povedať „nie“.
→ Alebo konečne prestať premýšľať a urobiť rozhodnutie, ktoré už týždne odkladáš.
A predsa sa stane niečo zvláštne.
Namiesto toho kroku začneš upratovať malé úlohy. Scrolluješ. Analyzuješ. Hľadáš ďalšie a ďalšie informácie alebo si povieš: „Teraz na to nemám energiu, som vyčerpaná. Urobím to zajtra.“
Navonok to vyzerá ako prokrastinácia či lenivosť.
Lenže ženy, ktoré ku mne prichádzajú, nie sú lenivé. Práve naopak. Sú zvyknuté fungovať, premýšľať, byť extrémne zodpovedné a hľadať riešenia pre všetkých okolo.
A práve preto ich často bolí ten moment, keď vidia:
„Zase som to neurobila. Viem, čo mám robiť, ale nerobím to.“
A časom sa nezačne rozpadať len disciplína. Začne sa pomaly rozpadať dôvera v samú seba.
Možno problém nie je v tom, že “nemáš jasno”
Často máme pocit, že potrebujeme ešte viac jasna a viac odpovedí.
Ešte si to premyslieť. Utriediť. Pochopiť presne „čo je za tým“.
Lenže veľakrát už odpoveď dávno poznáš. Presne vieš, čo máš spraviť.
Len v konkrétnom momente nepríde krok. Príde únik. A ten býva často veľmi nenápadný a logický:
→ „Spravím to zajtra, keď budem oddýchnutá.“
→ „Ešte si to musím premyslieť, nemá zmysel to siliť.“
→ „Musím ešte dokončiť XY, až potom…Teraz na to nie je správny čas.“
Neznie to dramaticky. Práve preto je to také zákerné. Sú to tvoje vlastné slová, ktoré ťa vedú preč od toho, čo vieš, že je správne.
Tvoj systém sa snaží zostať v známom
Keď robíme niečo nové alebo nepríjemné, telo aj myseľ to často vyhodnotia ako záťaž.
Nie preto, že je ten krok objektívne nebezpečný. Ale preto, že nie je známy.
Ak si roky fungovala pod tlakom, v preťažení, v neustálom premýšľaní alebo v prispôsobovaní sa druhým, tvoj systém si na to zvykol. Stal sa tvojou bezpečnou zónou.
A zmena, hoci aj “dobrá” a oslobodzujúca, môže vyvolať obrovský vnútorný odpor.
Preto sa niekedy stane zvláštna vec: Vieš, že určitý krok by ti pomohol, no zároveň cítiš obrovskú nechuť ho urobiť.
Moje klientky tento moment opisujú ako
- tlak v tele,
- obrovskú únavu,
- zahmlenú hlavu,
- nutkanie utiecť k niečomu jednoduchšiemu (napr. k operatíve, ktorá nebolí),
- alebo pocit, že „na to teraz nemajú kapacitu“.
Mala som klienta, ktorý bol extrémne zavalený prácou a mal pocit, že nedokáže oddychovať. Keď mal vypnúť, jeho systém šalel odporom. Až keď ten moment zachytil, riskoval to nepohodlie, zbalil sa a vypol na víkend telefón, zistil pravdu: Svet sa nezrútil. Práca počkala. Ale on sa po rokoch vrátil k sebe a k rodine.
Prečo samotné “pochopenie” často nestačí
Môžeš mať prečítané desiatky kníh. Môžeš rozumieť svojim vzorcom. Môžeš presne vedieť, prečo sa to deje. A aj tak sa v reálnom dni zastavíš v tom istom bode.
Pretože zmena sa nedeje v momente, keď niečo pochopíš v hlave.
Zmena sa začína v momente, keď zachytíš ten malý bod úniku a namiesto starej automatickej reakcie urobíš trochu iný krok.
Nie veľký. Nie dokonalý. Len reálny.
Toto je miesto, kde pracujem najčastejšie
Nehľadám s klientami poslanie.
Ale sme presne v tom bode, kde vedia, cítia, tušia a aj tak sa nevedia pohnúť.
Spolu nehľadáme perfektný plán.
Hľadáme:
→ kde sa v tom momente strácajú samé sebe,
→ čo ich v skutočnosti zastaví (aký strach alebo nepohodlie),
→ a aký krok je dosť malý na to, aby sa dal naozaj urobiť.
Práve tam sa postupne začína vracať dôvera v seba.
Nie cez motiváciu. Cez reálnu skúsenosť: „Tentokrát som sa neobišla.“ ‘Urobila som ten krok a svet sa nezrútil.”
3 otázky, ktoré ti ukážu, kde sa sama sebe vyhýbaš
Pripravila som krátke otázky, ktoré ti pomôžu zachytiť presne tie momenty, kde sa v každodennom živote zasekávaš, aj keď už vieš, čo potrebuješ.
Nie sú to otázky na analyzovanie celého života.
Sú zamerané na jeden konkrétny moment → kde sa dnes sama sebe strácaš.